Daniel Pastirčák: Život je labyrint

Daniel Pastirčák

Daniel Pastirčák (1959) je slovenský básník, prozaik, esejista, malíř a současně kazatel bratislavského sboru jedné z nevelkých evangelikálních církví. Publikovat začal na přelomu 80. a 90. let, knižně debutoval v roce 1983 sbírkou pohádek pro děti i dospělé "Damianova rieka", kterou sám ilustroval a která byla v roce 1996 oceněná mezinárodní cenou IBBY. Autorovy ilustrace doprovázejí i další pohádkovou knihu "Čintet alebo more na konci světa" z roku 2000 stejně jako nejnovější sbírku autorových básní "Kristus v Bruseli". Je ženatý a má tři děti. Nabízíme vám rozhovor, který pro PORTA LIBRI připravila v roce 2005 Emília Mihočová-Kmecová.

Ste spisovateľom, autorom niekoľkých čitateľsky veľmi úspešných kníh. Vo svojich nedeľných kázňach často citujete z diel svetovej literatúry či gréckej mytológie. Akú úlohu teda zohráva literatúra vo vašom živote?

Literatúra zohrávala v mojom živote dôležitú úlohu už v detstve. Ešte som nevedel čítať, a už mi rozprávky čítavali rodičia. Do kníh som sa zamiloval rýchlo. Domnievam sa, že človek, ktorý sa pohybuje iba v prvotnej neliterárnej realite, žije oveľa chudobnejší a akýsi sploštený život. Zdá sa, že veci vnímame úplne až vtedy, keď ich premyslíme a pomenujeme. Napríklad, keď dáme názov nejakej novej vôni, tak tá vôňa, pre nás začne existovať oveľa reálnejšie. Keď pomenujeme nejaký nový odtieň pocitu, tak pred nami vyvstane ten pocit ako čosi omnoho viac konkrétne, môžeme ho uchopiť a prežívať ho plnšie. Čiže schopnosť človeka zakúšať svet a prežívať ho, je veľmi silne závislá na tom, ako sa naučí používať jazyk. A jazyk nepoužívame iba tým, že rozprávame. Jazyk má tri polohy: reč, čítanie a písanie.

Literatúra bola teda pre mňa dôležitá odmalička. Vďaka nej som nevyrastal len v paneláku, ale i v ľadovom zámku snehovej kráľovnej, či na ulici v starom dánskom meste s dievčatkom so zápalkami po boku. Čítal som samozrejme mnoho rozmanitých kníh, ale v každom období dominoval nejaký konkrétny autor. Napríklad v období môjho materializmu a ateizmu, bol mojím "guru" Jack London. V "hipisáckom" období - v období návratu k prírode zasa boli mojou "Bibliou" knihy amerického básnika Robinsona Jeffersa....

Vaša knihy Damianova rieka a Čintet sú knihami rozprávok. Čím vás zaujal tento literárny žáner?

Rozprávka je miniatúrny mýtus. A mýtus je dôležitým prostriedkom pri utváraní nášho bytostného vzťahu ku svetu. Modernizmus sa na mytológiu díval povýšenecky ako na kaz myslenia, primitívny, predracionálny stupeň vedomia. Mytológia však tvorí nedeliteľnú súčasť nášho myslenia i dnes, podobne ako poézia.

Nemôžeme zredukovať svoje poznanie iba na vedecký spôsob pomenovania reality, lebo nám z reality nezostane nič, iba jej technická konštrukcia. A mytológia je azda jediný spôsob, ako rozprávať o bytí tak, aby sme ho zažívali celostne. Aby sme k nemu pristúpili ako k celku, ktorý odniekiaľ niekam smeruje. Mýtus i rozprávka má svoj vlastný spôsob ako hovoriť o bytí tak, že nekončíme iba pri tom, čo možno hmotne uchopiť a popísať, ale prenikáme i do neviditeľných sfér ducha, k zatemneným vnútorným prameňom vonkajšej existencie. V realistickom románe je tou najvzdialenejšou hranicou, kam sa autor môže dostať, hlbinná psychológia. Tu sa na pomedzí ešte pochopiteľného a už nepochopiteľného dajú naznačiť záblesky nadľudského ducha. Rozprávka o tom však môže rozprávať úplne priamo, samozrejme v symboloch a mytologických obrazoch. Preto sa mi rozprávka zdala byť vďačnou formou, ako hovoriť o tom, o čom hovoriť chcem.

Tolkien o mýtoch povedal: "Tak ako sú slová naším vynálezom o veciach, tak sú mýty naším vynálezom o pravde."

Čo teda chcete povedať svojimi dielami?

V zásade chcem povedať, že život je labyrint. V strede toho labyrintu je tajomná vnútorná úchylka, ktorá všetky naše cesty zakriví tak, že sa vždy nakoniec ocitneme sami v sebe; presadzujeme seba, klameme sa sebou ... Sme akoby uzavretí v zrkadlovom väzení, zamknutí v túžbe dať svojej existencii opodstatnenie a zmysel, preto sa podvedome stále zaoberáme tým, ako nás svet vidí, vníma, oceňuje. Celý náš život je namáhavou, ťažkou, dobrodružnou a nebezpečnou cestou von z toho labyrintu. Tam vonku je skutočnosť, ktorá nás nekonečne presahuje. Je to bytie, v ktorom Láska, Pravda a Sloboda sú Jedno. A v tom je spása, ktorá sa uskutočňuje nielen tým, že človek kráča, on totiž kráča lebo "je kráčaný" - Ten, kto ho na tú cestu zavolal, ho po nej i nesie. Moje diela sú preto vždy v istom zmysle o ľudskej identite a Bohu. Mojou stálou témou je láska a večnosť.

Jeden múdry človek raz povedal, že náš život je príliš krátky na to, aby sme si mohli dovoliť čítať zlé knihy a preto si je z bohatej knižnej ponuky potrebné dobre vyberať. Po akom type literatúry najradšej siahate?

Sú tu pravdaže knihy, ktoré čítať musím, keďže súvisia s mojou profesiou. A nie vždy sú to knihy, po ktorých by som siahol sám od seba. Keď sa pripravujem na biblické hodiny, čítavam komentáre. Väčšina komentárov mi však poskytuje skôr negatívnu pomoc. Ich čítaním mapujem možné cesty interpretácie, ktorými sa nepustiť nehodlám. Stávajú sa pre mňa zdrojom námietok a otázok, ktoré ma dovedú na stopu odlišnej, pre mňa presvedčivejšej interpretácie.

Je zvláštne, že tie dôležitejšie knihy - posolstvá - ku mne vždy nejakým spôsobom prídu sami. Niektoré si samozrejme vyberám ja preto, že mi ich niekto dôveryhodný doporučil. Po niektorých siahnem preto, lebo autor ma presvedčil už dávno. Medzi takých autorov patrí povedzme básnik Thomas Stearns Eliot, od ktorého som prečítal už hádam všetko, čo napísal, prozaik Umberto Ecco, Francois Mauriac, Herman Hesse, či rozprávkari ako Tolkien, Wilde, Lewis či Andersen... Je ich celá plejáda. Aj títo autori však do môjho života vstupovali nečakane a prinášali momenty osvietenia, ktoré ma posúvali ďalej. Dodnes ku mne knihy prichádzajú takýmto spôsobom - pravá kniha v pravý čas, akoby sme boli s tou knihou voči sebe navzájom magnetmi, ktoré sa priťahujú. Podobne ako v živote, aj v literárnej skúsenosti zisťujem pôsobenie prozreteľnosti, ktorá každého z nás neomylným spôsobom vedie k tým veciam, ktoré by sme mali poznať, aby sme sa dostali ďalej.

Keby si človek mal stanoviť vopred, čo je dobrá a zlá kniha, zamrzol by v úzkoprsom sebaurčení. Veď ako môžeme dopredu vedieť, či tá alebo oná kniha je alebo nie je dobrá? Museli by som mať veľmi dobrých a spoľahlivých informátorov, ktorí by nám knihy triedili (a tak by nás intelektuálne presne určovali), alebo by sme sa museli obmedziť na známych, osvedčených autorov.

Mnohí kresťania sú presvedčení, že im stačí čítať iba Bibliu alebo iba literatúru s duchovnou tematikou.

To je nebezpečná ilúzia. Ide o nepochopenie toho čím Biblia je a načo ju tu máme. Koncom 1. storočia sa v Jabne stretli rabíni, aby sa dohodli, čo je mierkou ich duchovnej skúsenosti, normou Božieho zjavenia. Oni prví prišli s myšlienkou kánonu. Hebrejská posvätná literatúra spontánne žila medzi židmi v Palestíne i v diaspore, nikto však dovtedy nedefinoval, v akom zmysle je tá literatúra posvätná. Potom prišiel kresťanský biskup, gnostik Markion. Cirkev ho neskôr prehlásila za heretika. Podľa príkladu rabínov zostavil Markion prvý kánon Novej zmluvy. Text, ktorý zostavil, bol namierený proti židovským prvkom v kresťanstve. Starý zákon odmietol a z evanjelií aj z Pavlových listov vyškrtal všetky pozitívne zmienky o židovskom náboženstve. Cirkev Markionov kánon odmietla a v akejsi obrannej reakcii začala tvoriť kánon svoj. Tak sa začal proces kryštalizácie, ktorý trval 4. storočia. Teraz tu máme mierku, kánon - Bibliu, o ktorej rozhodol duch cirkvi a ňou meriame pravosť svojej duchovnej skúsenosti a nasmerovania. Nie je tu na to, aby nás informovala o všetkom, čo existuje v realite. Nie je to balíček absolútnej, všetko obsahujúcej pravdy, ktorú nám milostivo zhodili z neba. Je tu ako mierka, ktorou máme pomeriavať smer našej duchovnej skúsenosti a myslenia, overovať či má náš chrám pravé uhly, či sme nezišli z cesty.

Človek, ktorý si nechá v knižnici iba Bibliu, sa podobá staviteľovi, ktorý ide postaviť katedrálu a má k dispozícii iba uhlomer, olovnicu a vodováhu. Bez tehál a malty nepostaví nič. Múdrosť nahromadená ľudskými kultúrami a civilizáciami poskytuje tehly a maltu pre chrám, ktorý meriame vodováhou a olovnicou kánonu.

To je prvá vec na zváženie. Druhá je tá, že bez základného prirodzeného zjavenia - teda zjavenia toho, že "Sme" a okolo nás "Je" vesmír, nám špeciálne zjavenie a zjavenie vo vtelení Boha v Kristovi nič nepovie. V prvotnom všeobecnom zjavení sa nám z hlbín bytia človeka i vesmíru prihovára Boží Logos, ten Logos ktorý sa podľa Apoštola Jána stal v Ježišovi Kristovi telom a prebýval medzi nami. Kým nezačneme viesť tento prvotný, základný dialóg, Biblia nám nemá čo povedať. Vytvárame si z nej iba umelý, virtuálny svet, v ktorom sa hráme v nerealite, podobne ako dieťa vo svete počítačových hier. Človek, ktorý neodpovedá na tieto prvotné základné otázky, ktoré mu kladie jeho bytie, svet, kultúra a pokúša sa vystačiť si s Bibliou, sa podľa mňa nachádza v infantilnom stave. Akoby sa na štyridsať rokov zamkol v detskej izbe, stále sa tam hral s kockami a vytváral si bezpečné, no umelé svety.

Dnešné kresťanstvo značne trpí týmto dosť rozšíreným antiintelektuálnym postojom. Tento stav, a toto treba zdôrazniť, vôbec nebol typický ani pre prvých kresťanov, ani pre najväčšie obdobia kresťanskej histórie. Fundamentalistické pochopenie úlohy Biblie v našom živote je v histórii kresťanstva pomerne mladé dieťa, zrodené okrem iného i vďaka Gutenbergovmu objavu kníhtlače.

Máte ako maliar, spisovateľ a kazateľ bratislavského cirkevného zboru vôbec čas na čítanie kníh?

Je pravda to, že nemám veľa času, je mnoho vecí, ktoré sú dôležitejšie než čítanie. Ak už ten čas aj večer mám, tak si nesadnem ku knihe, ale radšej sa rozprávame, lebo komunikovať spolu je dôležitejšie. Čítam úchytkom, často vtedy, keď cestujem. Našťastie nechodím autom, tak čítam vo vlaku a vlastne všade, kde sa dá. Sú knihy, ktoré keď začne človek čítať, tak hľadá miesto, kam by unikol, aby mohol pokračovať. V minulosti som čítal viac, v súčasnosti prežívam hádam najhektickejšie obdobie života, je tu nielen práca, som aj otcom troch detí.

V poslednom čase sa zbavujem čitateľského návyku na noviny. Ktosi povedal, že najzastaralejšou literatúrou sú včerajšie noviny. Čítanie dennej tlače je zlozvyk, ktorý sme si osvojili po r. 1989. Vydavatelia na našom zlozvyku zarábajú, no my prichádzame nielen o peniaze, ale i o čas. Za tých 16 rokov si predsa človek už mohol dostatočne overiť, že v tých novinách vlastne nič nie je. Ak by som čas strávený nad novinami nahradil čítaním kníh, bol by to veľký krok vpred.

S príchodom internetu a e-mailu sa stalo, že bežný poštový styk sa čoraz menej využíva. Neobávate sa toho, že elektronické média ohrozia postavenie knihy a vytlačia ju z nášho života?

Na túto tému som čítal esej od Umberta Ecca. Tvrdí, že sa to nikdy nestane. Na internete a v novinách je síce nesmierny objem informácií, tie sú však sami o sebe bezcenné. Ak človek nedokáže vyhodnotiť závažnosť a dôveryhodnosť každej danej informácie, tak ho iba potopia v totálnej nevedomosti. Takže klasická vzdelanosť nemôže byť jednoducho nahradená voľným prístupom k  informáciám. A je tu ešte čosi, čo sa ťažšie popisuje, no je to veľmi reálne. Ak napríklad píšem scenár, tak pracujem v počítači, ale keď si ho chcem prečítať, tak si ho vytlačím. Je to jednak zdravšie pre oči, ale je to aj úplne iná skúsenosť. Verím, že kniha sa zachová a je nenahraditeľná, pretože kniha je viac ako nosič verbálnej informácie, kniha je multimediálny artefakt. Nie je to len text, ale aj priestor a vzduch medzi písmenami, ilustrácie a typografia. Je to celostné umelecké dielo. Na dobre urobených knihách mám rád všetko - dotyk i vôňu papiera.

Žiaľ, kniha ako artefakt sa na dnešnom trhu ocitá v troskách. Médiá spôsobili to, že kniha zlacnela. V súčasnosti si máloktorý vydavateľ dovolí vydávať luxusné knihy, kde už len pohľad na stránku je pre čitateľa zážitkom. Myslím si, že trh si bude žiadať stále lacnejšie knihy a tak znehodnotí knihu ako artefakt. Vždy sa však nájde zopár tvrdohlavých estétov, altruistov, ktorí investujú do bibliofílie a snažia sa podržať na trhu existenciu síce drahých, ale pekných kníh.

Kníhkupectvá sú v súčasnosti tlačené k tomu, aby vydávali lacné romány, pretože ich k tomu tlačí dopyt. Neraz chýba slovo živé, zasvätené, analyzujúce, kladúce existenciálne otázky a komentujúce, slovo, ktoré by viedlo dialóg s dušou človeka a nútilo ho rozmýšľať nad zmyslom svojej existencie. Čo to hovorí o našej spoločnosti?

Ľudia v súčasnosti strácajú čitateľské návyky. Niektorým dnes dokonca robí problém prečítať rozvitú vetu. Súčasný autor, ak si chce zachovať image moderného spisovateľa, musí text napísať v krátkych, holých vetách a okoreniť ho záplavou vulgarizmov. Literatúra začala napodobňovať vizuálne média, novela či román sa čoraz viac začínajú podobať filmovému scenáru.

Mnohí ľudia dnes už jednoducho nedokážu urobiť ten namáhavý intelektuálny úkon (úkon, ktorý kedysi vôbec nebol namáhavý a zvládol ho každý priemerne vzdelaný človek) a predstaviť si vôňu líp nad vlhkou studenou hlinou v tichej presvetlenej aleji. To sa proste škrtá: "Išiel po ceste." To stačí. Pre kultúru ľudského ducha to nie je priaznivá situácia, postupne sa tým splošťuje horizont nášho duševného a duchovného života. Jednoducho sa tomu nemožno poddať, ale tvorivo a činorodo sa búriť proti retardačnej vlne kultúrneho spovrchnenia. Už to samotné je poslaním hodným kresťanského povolania.

Nemám rád nálepkovanie vecí na kresťanské a nekresťanské. Tí najlepší autori z radov kresťanov boli predsa práve autori, ktorí komunikovali za hranicami kresťanského sveta v otvorenom priestore všeobecnej kultúry. Je toľko hlbokých, pravdivých kníh, ktoré nenapísali kresťanskí autori. Každá pravda je dôležitá, každá je Božou pravdou, nech prichádza od kohokoľvek.

Aké je podľa vás poslanie cirkvi v dnešnej spoločnosti?

V konzumnej trhovej spoločnosti sa posunul zmysel civilizácie ako takej. Vidno to rovnako v osudoch vedy ako v osudoch umenia. Dobrodružstvo modernej vedy začalo étosom pravdy. Prví vedci boli motivovaní k bádaniu čírou túžbou po hlbšom poznaní pravdy. Hľadali spôsob, ako bez ilúzií pochopiť pravdu a čo najpresnejšie pomenovať realitu. Pravda sama o sebe bola hodnotou. Potom sa motívy posunuli od pravdy k moci. Ako prvý to vyjadril tuším Francois Bacon, keď si všimol, že "poznanie je moc". Jednoducho ak mám informáciu, tak mám moc manipulovať s realitou vo svoj prospech. Odtiaľ bol už iba krok k vede, ktorá namiesto pravde slúži technológii a biznisu. Už nie je dôležité poznanie samo, zaujímavé je iba to, čo prispeje k technologickým inováciám a dá sa dobre predať na slobodnom trhu.

Podobný osud stihol aj umenie. Umenie vzniklo z čírej potreby adorovať fascinujúce tajomstvo vesmíru. Živilo sa z ambície kultivovať a cibriť ľudskú schopnosť vnímať hĺbku zažívaného bytia. Aj v umení však nastal posun od umenia ako stimulov k rozvíjaniu senzibility, k umeniu ako zábave, ktorá sa dá dobre predať na slobodnom trhu. Zdá sa mi, že v našej civilizácii je cirkev jediná organizovaná ľudová komunita, ktorá by mohla mať potenciálne predpoklady na to, aby obnovovala a inšpirovala v ľuďoch vieru v základný zmysel civilizácie. Ona zdedila od cirkevných otcov koncept reality, ktorý zdôvodňuje zmysel hľadania pravdy pre pravdu samu, rozširovania vnímania krásy a tajomstva bytia pre vnímanie tajomstva. Mala by poukazovať na to, že toto duchovne motivované ľudské úsilie má zmysel samo o sebe a nemusí sa premieňať na peniaze, zábavu, na techniku či pohodlie.

Nestačí volať ľudí zo sveta k  individuálnej spáse, cirkev by mala rozvíjať víziu reality, ktorá dáva zmysel ľudskej cicivilizácii. Iba človek na ceste za pravdou a láskou v perspektíve večnosti si totiž dokáže predstaviť tvorivé civilizačné úsilie, ktoré má zmysel samo v sebe.